Manželský pár, príjemná a pohodová dvojica. Jeho komunikáciu s inými ľuďmi oceňuje celé jeho okolie, s manželkou sa však často dostáva do konfliktu. Príčiny tejto selektívnej „poruchy“ už dlho hľadá v sebe – chce im hlavne rozumieť, aby ich vedel odstrániť. Chce sa lepšie poznať – v tomto prípade chce vedieť, prečo reaguje spôsobom Y na jej podnet X. Množstvo času a energie venoval štúdiu psychologickej literatúry, navštevoval kurzy osobného rozvoja, liečil sa aj u psychoterapeuta. Dlho veril, že to má niečo spoločné s jeho detstvom a vzťahom k matke, ktorý doteraz nemá usporiadaný.
Pri otázke, ako by nazval svoju rolu, ktorú chce plniť v rodine, sa mu zapáčilo slovo „stmeľovač“. Svojimi skvelými komunikačnými schopnosťami zjemňovať občas príliš ostré hrany medzi členmi rodiny. Zrazu celkom konkrétne hovorí o tom, ako bude stmeľovať deti a manželku, keď to medzi nimi škrípe… A napodiv – ide to aj bez sebapoznania a neustáleho sebaspytovania – stačí zamerať pozornosť z analyzovania svojho detstva na využitie svojich existujúcich schopností. Pozerať sa na druhých a dopredu viac než do seba a dozadu.
Po niekoľkých dňoch dostávam správu, že stmeľovanie výborne funguje. Potom zas ďalšiu – že teraz sa nedarí. A po pár dňoch ďalšiu, že opäť skvelo a dokonca sa stretol aj so svojou mamou. Vyzerá, že začal písať nový príbeh svojho detstva a namiesto analyzovania bývalých zranení začína viac využívať to, čo sa vďaka nim naučil. Začína prekonávať svoju minulosť – nejako tak, ako o tom hovorí fínsky terapeut a kouč Ben Furman vo svojej knihe „Nikdy nie je neskoro na šťastné detstvo“.
…
Uplynul takmer rok… medzitým sa manželia rozhodli ukončiť vzájomné trápenie a žijú oddelene. Opäť sa zamýšľam nad týmto príbehom a uvedomujem si, aké sú cesty vzťahov (ne)vyspytateľné.
Tento príbeh mohol mať rozmanitý vývoj, ale pri riešení podobných hlavolamov sa ukazuje jedna univerzálna cesta. Bez ohľadu na to, či človek absolvuje kurzy sebapoznania a chodí k terapeutom alebo ani netuší, prečo reaguje tak, ako reaguje a vôbec nerozumie tomu, čo sa deje vo vzťahu, má jednu špeciálnu schopnosť. Je to schopnosť cítiť, či mu je vo vzťahu dobre a posilňuje ho alebo naopak, či v ňom trpí a chradne. Aj veľmi komplikované veci majú tak napokon jednoduché rozuzlenie – urobíme to, čo cítime, že musíme urobiť. Rozum už k tomu len dotvorí organizačno-prevádzkové podmienky.