Pani Elena dnes prichádza ku mne tajne, cez obedňajšiu prestávku a v nádeji, že jej pomôžem vyriešiť citlivý problém. Žena, ktorá predtým pôsobila sebaistým a vyrovnaným dojmom, teraz sedí v kresle schúlená a pri rozprávaní len ťažko udrží slzy. Začína opisovať sériu situácií, v ktorých kolegovia znevažujú jej pocity, šikanujú ju a donášajú na ňu šéfovi. Šéf si tieto ohovárania u kolegov priamo objednáva, aby mohol voči Elene vyvodiť právne dôsledky. Hrozí jej prepustenie z práce, ktorá je teraz jediným zdrojom jej príjmu, pretože nedávno ovdovela. Jej hlas postupne slabne, keď sama seba utvrdzuje: „Na to predsa nemajú právo.“ Uprie na mňa spýtavý pohľad a trochu silnejšie, s hrdosťou v hlase, pokračuje…
Jej manžel pracoval na pozícii, kde bol rešpektovaný a vážený, mal mnoho kontaktov a dobre zarábal. Žili spolu veľmi pekne, postavili si dom, vychovali úspešného syna a teraz, pár mesiacov pred vysnívaným dôchodkom, zostala na všetko sama. Manžel bol jej štítom pred všetkým zlým a dnes sa cíti bezbranná a osamelá.
Na otázku, čo by potrebovala k tomu, aby toto všetko ľahšie zvládala, vie veľmi presne odpovedať. „Na seminári ste nás učili také dobré vety, ktoré sa dajú použiť v rôznych situáciách… Naučte ma aj teraz také vety, ktoré môžem povedať kolegom a šéfovi. Čakám každú chvíľu na list z ústredia, ktorým ma predvolajú na pohovor. Ja sa neviem obhajovať, neviem nájsť tie správne slová. Hneď sa mi roztrasie hlas a rozplačem sa“.
Viackrát opakuje – keby šéf vedel, že hľadá pomoc u mňa, bol by to ďalší dôvod na prepustenie. Očakáva teda odo mňa diskrétnosť a spojenectvo proti mojim ďalším klientom.
Zapeklitá situácia. V hlave sa mi melie všeličo… snažím sa ujasniť si, čo vlastne táto žena odo mňa chce a čo jej môžem ponúknuť. Nie som právnik ani mediátor, aby som teraz mohla vypočuť druhú stranu. Som systemický kouč, preto si sumarizujem v hlave, ako tomu zatiaľ rozumiem…
Z jej rozprávania som zachytila viacero podnetov – niektoré vyslovila priamo, niektoré nepriamo, niektoré si vyvodzujem z jej spýtavého pohľadu…
- chce odo mňa získať „dobré vety“, ktoré použije pri obrane voči svojim kolegom a svojmu šéfovi – môjmu klientovi.
- očakáva môj súhlas s tým, že jej kolegovia vedome ubližujú, že šéf je zákerný človek, že zneužívajú jej súčasnú bezbrannosť a že to všetci robia zámerne, lebo ju chcú vyštvať z pracoviska
- očakáva odo mňa ocenenie, že žila hodnotný život a že si od kolegov ani od šéfa takéto správanie nezaslúži
- chce odo mňa pomoc v tom, aby lepšie zvládala záťažové situácie – a teraz najmä očakávaný disciplinárny pohovor na ústredí
Uvažujem, aký odborník by mohol najlepšie pomôcť tomuto človeku. Je to príbeh viac pre právnika, psychológa či kouča? Je možné, že aj pre psychiatra – veď pani Elena naozaj vyzerá byť vo vážnej životnej kríze.
Možno by bolo zaujímavé sledovať, ako by každý z týchto odborníkov s načrtnutou témou pracoval. Pre právnika či sudcu by bolo asi prioritné zistenie, kde je pravda – a jej subjektívne zafarbenú výpoveď o mobbingu by si objektivizoval zistením ďalších skutočností. Psychiater by bol zrejme najviac vnímavý na to, ako pani Elene pomôcť prežiť krízovú situáciu bez vážnej psychickej ujmy.
Pre psychoterapeuta by táto výpoveď mohla poukazovať na rôzne problémy… V jeho hlave by sa zrejme skladala mozaika diagnózy a na ňu nadväzujúcej psychologickej pomoci. Väčšina psychoterapeutov by jej pomáhala najmä pochopiť príčiny jej problémov a hľadala by vysvetlenia pre správanie ľudí v tejto situácii. Kvalifikovaný psychoterapeut má odbornú výbavu na to, aby Elene pomohol pochopiť, ako fungujú ľudia vo vzťahoch a ako vznikajú takéto situácie. Má dostatok nástrojov aj na to, aby jej pomohol dostať sa z ťažkej fázy života, ktorou pre ňu obdobie po smrti manžela určite je.
Medzi profesionálnymi koučmi je veľké percento ľudí s psychologickým vzdelaním, ktorí dokážu v koučovaní uplatniť množstvo užitočných psychologických prostriedkov. Dokonca existuje jeden smer koučovania, ktorý sa nazýva „psychologické koučovanie“. Niekedy môže byť hranica medzi koučovaním a psychoterapiou celkom tenká. Kvalifikovaní koučovia s psychologickým vzdelaním svoju prácu psychoterapeuta a kouča rozlišujú skôr podľa témy než podľa postupu.
Existuje však jeden moment, ktorý umožňuje tieto dva spôsoby práce odlíšiť pomerne spoľahlivo. Na rozdiel od väčšiny psychoterapeutických postupov koučovanie nehľadí do minulosti – je zamerané jednoznačne na budúcnosť. Ak sa dotkne minulosti, tak len preto, aby v nej objavilo zdroje pre budúce riešenia. Namiesto otázky „prečo sa v tejto situácii cítim zle?“ si človek pri koučovaní hľadá odpoveď na otázku „čo môžem urobiť pre to, aby som sa v budúcnosti cítil lepšie a dosiahol svoje ciele?“.
Ako teda pokračoval náš koučovací rozhovor s pani Elenou? Hoci sa vo svojom rozprávaní neustále vracala k opisovaniu príkorí, ktoré jej kolegovia a šéf spôsobujú, spoločne sme definovali priestor, v ktorom sa môžeme pohybovať a začali sme pracovať na plnení jej cieľov. Bola som ochotná napísať jej „dobré vety“, pretože to bolo zdrojom jej úspechov v minulosti a na tom sa dá začať stavať. Vychádzala som však zo skúsenosti, že len s „dobrými vetami“ si človek v podobne ťažkej situácii nevystačí – preto som si overila, čo ďalej…
Ďalší priebeh rozhovoru zreteľne ukázal, že pani Elena v tom období naozaj nemala dosť síl na zvládnutie všetkých životných a pracovných záťaží. V ponuke nasledujúcich krokov mi pomohla aj skutočnosť, že som práve na celý mesiac odchádzala do zahraničia. Pripravila som pre ňu „dobré vety“ a pritom som jej s maximálnou úctou, rešpektom a poctivým vysvetlením ponúkla telefónne číslo iného odborníka.
Autorkou seriálu je Klára Giertlová, majiteľka Co/Man, 1. systemická, spol. s r. o. Banská Bystrica, predsedníčka Slovenskej asociácie koučov
