@   Odoberať občasník

Čo sa mi v živote podarilo, považujem za veľký dar (úplná verzia rozhovoru pre Grand Magazín)

V roku 2016 mi kolega Janko Dubnička navrhol urobiť rozhovor pre Grand Magazín.
Ako skúsený kouč mi dával také otázky, na ktoré sa nedalo odpovedať jednou vetou alebo áno-nie.
Do časopisu sa preto všetky jeho otázky ani všetky moje odpovede nezmestili, zmestia sa však sem.
Ak máte chuť a čas, začítajte sa...


Je usmiata, “skutočná” a prirodzená. Žiadna dáma v nablýskanom kostýme, ale úprimná, otvorená a vyrovnaná “rozprávková dáma”, z ktorej vyžaruje rozvaha, nadhľad a pokoj. V jej spoločnosti sa cítite ako človek s veľkým potenciálom a veľkými darmi, alebo ako Kiri zvykne hovoriť, so zdrojmi. Pretože práve na ne pri kontakte s ľuďmi zameriava svoju pozornosť.

Čo považuješ vo svojom živote za najväčšie dary?

Asi to vyznie ako z argentínskej telenovely, ale z množstva darov, ktoré som v živote dostala, za najväčší považujem detstvo prežité v hmotnom nedostatku. Zďaleka nebolo ideálne, ale naučilo ma tešiť sa z maličkostí, viac dbať na nehmotné hodnoty a celkovo byť “pri zemi”. Spomínam si s vďakou na adventné večery, kedy sme s mamkou a súrodencami sedeli okolo stola a vyrábali sme špeciálne, našské „salónky“. Hodvábny papier sme na okrajoch nastrihávali do strapcov, vkladali sme doň orieškové štolverky a to všetko sme zbalili do štvorčeka zo staniolu. Krásne boli aj Vianoce, keď som dostala ako jediný vianočný darček knihu Poklad na Striebornom jazere. Asi som vtedy mala aj iné očakávania, ale prijala som, že nemusím mať všetko, po čom zatúžim, lebo zarobiť peniaze je oveľa ťažšie ako ich minúť. Zvykla som si teda žiť úsporne a s pribúdajúcim vekom ešte viac inklinujem ku skromnosti a jednoduchosti.

Aj vďaka tomu ma dodnes – napriek tomu, že mám prosperujúcu firmu, kvalitné auto a žijem vo vlastnom biodome na väčšom pozemku než som kedy chcela – nechávajú celkom chladnou značkové odevy, množstvá kabeliek či topánok a biznis kostým si obliekam len vtedy, keď už veľmi treba… 

To znie ako keby si mala zaručený recept na spokojný a šťastný život?

Áno, ten mám – ale len na svoj život, nie na životy iných ľudí! (smiech). Na rozdiel od koučov a guruov, ktorí veria, že taký recept existuje a vlastnia ho práve oni, mne viac vyhovuje prístup „ži a nechaj žiť“. Príklad z praxe: Ľudia, ktorí ma poznajú aj mimo práce, vedia, že takmer 30 rokov nejem mäso a robím tak z presvedčenia. Predpokladajme, že ku mne príde majiteľ firmy s témou, ako čo najlepšie pripraviť pre svojich ľudí teambuilding s večerným opekaním prasiatka. Čo myslíš – budem ho ovplyvňovať, aby opekanie prasiatka nahradil bezmäsitou stravou alebo mu pomôžem pripraviť teambuilding podľa jeho predstáv?

Vyštudovala si andragogiku a niekoľko rokov si sa venovala aj psychoterapii. Čo rozhodlo o tom, že si svoj život nakoniec zasvätila koučovaniu?

V roku 1994 som bola 2 roky riaditeľkou zariadenia sociálnych služieb a dostal sa mi do rúk letáčik s informáciou, že ISZ Praha otvára na Slovensku výcvik Umenie pomáhať – systemický prístup ku klientovi, pomáhaniu a vlastnej profesijnej role. V tom čase som riešila množstvo odborných a manažérskych problémov, ktoré mi práve systemický prístup pomohol zvládať ľahšie, s prehľadom a systémovo. Asi je to prirodzené, že keď človeku niečo funguje, rád to robí, rád sa o to delí, odovzdáva druhým a teší sa, keď to funguje aj im. Niekedy ku koncu výcviku (1998) som sa dozvedela, že to, čo mi tak dobre funguje, sa v biznise volá systemické koučovanie. Cítila som, že toto je práca, ktorú by som vedela robiť s láskou a naplno. V sociálnych službách som už odovzdala všetko, čo som vedela a moja pozícia riaditeľky vždy závisela od ľubovôle aktuálne vládnúcich politických štruktúr. S 2-ročným medzipristátím na HR pozícii vo finančných službách som sa teda s odvahou a rozvahou zrelej ženy v roku 2003 odhodlala k rozbehnutiu vlastného biznisu. Za tým nasledovala séria praktických krokov – k vytvoreniu prvého uceleného kurzu koučovania na Slovensku, k vydaniu knihy, zorganizovaniu prvej konferencie o koučovaní a založeniu Slovenskej asociácie koučov (SAKo) aj slovenskej pobočky ICF – Medzinárodnej federácie koučov… Všetky tieto kroky ma utvrdzovali v presvedčení, že robím užitočné veci v pravý čas.

Aké to bolo koučovať v dobe, keď sa u nás o koučovaní vedelo toho skutočne málo a vnímalo sa skôr ako psychologické sedenie? Ako na koučovanie reagovali vtedajší slovenskí manažéri?

Vďaka mojej vlastnej skúsenosti so systemickým manažovaním a koučovaním som dostala možnosť byť súčasťou významného biznis projektu, kde systemické koučovanie a manažovanie priniesli posun v umiestnení spoločnosti zo 6. miesta na špičku rebríčka. Súčasne som videla aj úskalia toho, keď sa každý manažérsky koučovací rozhovor začína slovami „Ako ti môžem pomôcť?“ Všetky tieto skúsenosti mi ukazovali, že ku koučovaniu nestačí zvládať techniky vedenia rozhovoru, ale je dôležité osvojiť si koučovský prístup, koučovské myslenie. Napríklad – zvnútorniť si postoj „každý človek má v sebe všetky zdroje, aby si dokázal definovať ciele a cesty k nim – netreba mu k tomu nič dodávať“. Toto bolo v čase kindermanažmentov a rozmachu poradensko-konzultačných spoločností také nezvyklé, že sa to ťažko predávalo. Manažéri čakali hotové návody, zaručené rady alebo aspoň usmernenia… Pýtali sa, za čo majú vlastne platiť, keď si na riešenia majú prísť oni sami. Distribučné firmy odmietali moju knihu zaradiť do ponuky s tým, že „kto to bude kupovať, keď nikto nevie, čo je to koučovanie…?“ Bola to namáhavá priekopnícka činnosť, ktorá ma však posúvala neustále vpred. Hoci je ešte stále potrebná, našťastie už dávno ju nerobím sama, ale spoločne s mnohými inými kolegami – profesionálnymi koučmi. Aj na to je dobré, aby sa kouči namiesto súperenia radšej spájali a spolupracovali.

Máš za sebou aj dlhoročnú manažérsku prax, aký typ manažérky si bola?

Najvýstižnejšie je asi slovo „vyvíjajúca sa“. Konkurz na pozíciu riaditeľky som vyhrala preto, lebo som mala jasnú predstavu, čo chcem aj ako to dosiahnuť. Mala som vtedy 35 rokov a vedela som, ako treba poskytovať sociálne služby na špičkovej úrovni. Keď kolegovia robili niečo inak ako som si to predstavovala ja, zvažovala som, či korigovať hneď alebo až o 5 minút.

Manažérske kurzy mi postupne pomáhali zvládať každodenné prevádzkové problémy (napr. dať okamžitú výpoveď). Na nejaký čas som sa nadchla neurolingvistickým programovaním (NLP), ale v tom čase mi už nestačili naučené techniky, potrebovala som niečo konzistentné a zároveň tvorivé… A zhodou okolností som práve vtedy natrafila na systemický prístup, ktorý mi dal komplexnú odpoveď a smer, lebo má systematické vedecké základy, zmysluplnú filozofiu, jasnú teóriu pomoci aj praktické nástroje. A čo ma najviac uchvátilo – že funguje v sociálnych službách, manažmente, rodine, vzdelávaní, rozvoji ľudí a firemných systémov…

Vďaka nemu sa zo mňa stal konštruktivista a človek zameraný na riešenie, čo sa doteraz prejavuje rovnako v mojom manažovaní, ako aj v koučovaní, pri vedení kurzov a tiež v každodennom osobnom živote.

Mnoho ľudí hľadá u kouča “správne riešenie”. Nájdu ho tam?

Ako koučka ani ako človek už dávno nepracujem s kategóriami „správne – nesprávne“. Väčší zmysel mi dáva rozlišovanie podľa kritérií „užitočné – neužitočné“ alebo „priechodné – nepriechodné“. V ostatných rokoch (najmä odvtedy, ako bývam v lesnom prostredí) ma fascinuje, ako jednoducho funguje príroda a inšpirujem sa jej zákonitosťami. Je správne či nesprávne, že na jeseň listnaté stromy zhodia listy? Je správne či nesprávne, že voda v prírode tečie vždy dole kopcom, a nikdy nie naopak? Môžeme potom za správne alebo nesprávne označiť také riešenie, ktoré nájde manažér počas koučovania, ak ho preverí z hľadiska dostupných vstupov, očakávaných výstupov a s rešpektom k prostrediu, v ktorom má byť zavedené? Ak ho po poctivej úvahe vyhodnotí ako užitočné aj priechodné, spravidla býva aj etické a ekologické. Ako brief kouči nesieme zodpovednosť za to, že sme spolu s klientom urobili to najlepšie, čo sme v danej chvíli s danými zdrojmi dokázali urobiť. Či to bolo správne, sa možno dozvieme niekedy v budúcnosti – a možno nikdy…

Vybrala si si brief coaching, ktorého hlavná myšlienka je, že na začiatku stačí, keď viete, čo chcete. Vedia ľudia, čo chcú, keď vyhľadajú kouča?

Táto myšlienka sa zrodila v mojej hlave okolo roku 2005, keď som hľadala slogan našej spoločnosti na novú webstránku. Nepatrí teda len k brief coachingu, ale k mysleniu zameranému na riešenie ako celku. Mám rada Einsteinove výroky a jeden z nich hovorí, že predstavivosť je dôležitejšia ako znalosti. Keď si človek vie predstaviť a detailne opísať, ako CHCE, aby vyzeral stav po zmene (teda želaný stav), polovica práce je hotová. Ešte občas sa stretávam s tým, že ľudia skôr opisujú, čo by nechceli než čo by chceli, ale brief koučingový rozhovor im veľmi skoro pomôže „preskočiť“ z rozprávania o probléme (ťažkostiach, chybách, prekážkach, príčinách, brzdách) k rozprávaniu o riešeniach. To znamená: čo chcem, kde na ceste k tomuto stavu sa nachádzam, čo všetko sa mi už doteraz v tomto smere podarilo, aké predzvesti schodných riešení som už zaznamenala, vďaka čomu sa udiali, ako tieto zdroje môžem využiť pri posune vpred a podľa čoho spoznám, že sa už hýbem smerom k cieľu. Niekde medzi týmito bodmi sa nové schodné riešenie akoby samo ukáže – preto na začiatok skutočne stačí, keď vieme, čo chceme… 

Čo považuješ za svoj najväčší úspech v koučovaní?

Roky od klientov aj spolupracovníkov počúvam, ako im koučovanie so mnou pomohlo posunúť sa… V kútiku duše som preto dúfala, že niektoré z mojich detí sa pridá ku mne a neskôr bude pokračovať v mojom biznise. Nečudo, že sa tak nestalo – bola som odstrašujúcim príkladom aj mojím nenormálnym pracovným nasadením. Keď som namiesto jednoznačnej odpovede položila (pre mňa) obyčajnú otázku, moji najbližší ma upozornili: „Hééej! Nekoučuj!“

Preto môj najväčší úspech v koučovaní paradoxne nepatrí do veľkého biznisu, ale je z prostredia mojej rodiny… Bol to moment, keď ma moja vtedy 28-ročná dcéra prvý raz požiadala o koučovanie so svojou pracovnou témou a po skončení to zhodnotila slovami: „Ďakujem, ty si naozaj najlepšia koučka na Slovensku… alebo na svete? 🙂“.

Mimochodom, je to tá istá dcéra, ktorá pred niekoľkými rokmi mnou mentálne zatriasla svojou otázkou „Načo je komu mŕtvy kouč?“

Brief coaching je o zameraní pozornosti na zdroje, ktoré má človek v sebe. Čo považuješ u seba za zdroje, ktoré ti pomáhajú na tvojej ceste?

S úsmevom si občas spomeniem, ako som po otvorení hraníc v roku 1989 prešla svojím očarujúcim ezoterickým obdobím… zistila som, že viem pracovať s energiami, čítala som ezoterickú literatúru a „vymetala“ kurzy, kde som objavovala silu svojej mysle a prekonávala svoje limity.

Zažila som aj obdobie, kedy som svoje zdroje podrobovala tvrdým skúškam – napríklad koľko hodín denne dokážem koučovať… alebo ako málo dokážem spať bez toho, aby som sa ráno mohla znova pustiť naplno do práce… 

Dnes ma preto nefascinuje chodenie po žeravých uhlíkoch ani si nemyslím, že človek musí nutne vystúpiť zo svojej zóny komfortu, aby objavil svoje zdroje. Za najväčší zdroj, ktorý mi pomáha posúvať sa vpred, považujem svoju dobrú predstavivosť a svoju odvahu a vytrvalosť premieňať predstavy na skutočnosť. Tieto zdroje máme dané všetci od prírody – stačí ich v sebe len objaviť a rozvinúť. Veľkým zdrojom pre mňa je tiež dôvera vo svoju schopnosť rozoznať, čo bude pre mňa krokom vpred a čo môžem nechať bežať mimo mňa. Tu sa však nespolieham len na seba – keď som si nie istá, odovzdávam to do kompetentnejších rúk a nechám sa viesť. Som presvedčená, že ako ľudia sme na niektoré veci jednoducho prikrátki a je to tak v poriadku.

Celý svoj život sa venuješ podpore rozvoja ľudského potenciálu. Mnoho ľudí si ten svoj ani neuvedomuje.

Áno, tak ako som povedala pred chvíľou – všetci máme dané od prírody niečo rovnaké, ale nie všetci v rovnakej miere. Pri koučovaní sa pravidelne stretávam s tým, že na otázku „Ako sa vám to podarilo?“ ľudia odpovedajú s ťažkosťami – akoby si nikdy predtým neuvedomili, že k dobrému výsledku prispeli práve oni a práve niečím. Keď objavia, že sa veci hýbu aj ich (niekedy len malým, ale vôbec nie bezvýznamným) pričinením, akoby sa im otvárali oči… začnú zrazu vidieť svoje schopnosti v iných súvislostiach a zisťujú, že dokážu oveľa viac než si mysleli.

Dozvedel som sa o tebe, že tvoj štýl koučovania je povzbudzujúci, provokačný a niekedy až „šibalský“.

Dovolím si odskočiť po vysvetlenie do vzdialenejšej minulosti. Ako teenagerka som sa bavila tým, že som študovala povahy ľudí podľa astrologických znamení, vymýšľala som „psychotesty“ a snívala o štúdiu psychológie. Astrológia tvrdila, že ako človek narodený v znamení Blížencov mám dvojakú povahu. Keďže s tým súviselo viac pozitív ako negatív, celkom som sa s tým stotožnila. A tak si počas koučovania rada vychutnávam milšiu časť svojej povahy – podpornú, povzbudzujúcu… Keď ma však klient požiada o viac provokácie či tlaku, viem mu vyhovieť. Celkovo mi pripadá ako užitočné brať koučovanie ako hru, príležitosť pre experimentovanie, zábavu pre obidve strany – aby nám aj pri práci na dôležitých cieľoch bolo spolu dobre a aby klienta (ani mňa) koučovanie nebolelo…

Pre teba nie je koučovaný klient ale partner? Aký v tom vnímaš rozdiel?

Nazývať klienta spodstatneným prídavným menom mi pripadalo neúctivé už počas mojej práce v sociálnej sfére. Už vtedy som si všímala, že disociácia človeka a jeho postihnutia rozhodujúcim spôsobom mení náš postoj ku klientovi. Ľudskou rečou povedané – inak o klientovi premýšľam a inak sa k nemu správam, keď ho vnímam ako postihnutého, než ako keď ho vnímam v prvom rade ako človeka (hoci aj so špeciálnymi potrebami). Prenesené do koučovania – ak o klientovi premýšľam ako o koučovanom a ešte k tomu používam akuzatív (koučujem ho/ju), vnímam ho ako objekt môjho koučovania, nie ako subjekt, ktorý má čo povedať k tomu, ako s ním (spolu)pracujem. Keď ho však považujem za partnera, už ťažšie môžem o ňom povedať, že HO/JU koučujem, ale skôr ma to vedie premýšľať o našej spoločnej práci – teda o KOUČOVANÍ S NÍM – S ŇOU. A keďže ako konštruktivista pracujem s predpokladom, že slovo vytvára realitu, pomenovávam si veci tak, aby mi pomáhali napĺňať definíciu ICF, že koučovanie je partnerstvo.  

Zatiaľ čo sa rozprávame, tak v pozadí počujem brechať tvojich piatich psov. O tebe je známe že si záchrankyňa psov? Čo ťa k tomu vedie?

Tento môj imidž vznikol akosi mimo mňa, ale niečo na ňom zrejme bude, preto mi neprekáža. Keďže utrpenie zvierat ma trápi rovnako ako utrpenie ľudí, postupne sa naša svorka rozrástla na tento počet. Nebol to zámer, len sa to nejako udialo a my sme sa tomu nebránili. No a keď ich už máme, užívam si všetky radosti aj starosti s tým spojené. Je pre mňa príjemné aj užitočné učiť sa od psov, pretože sú v každej chvíli tu a teraz, pričom komunikujú jednoducho a jednoznačne. Nie vždy im rozumieme, ale patria k nám, máme ich radi a zohrávajú v našom živote i v mojej práci dôležitú rolu.

Koučovanie v tichu a lone prírody, aj tak by sa dali nazvať koučovacie kurzy, ktoré robíš vo svojej firme. Ako na to reagujú účastníci kurzov, často manažéri zvyknutí na veľké administratívne priestory a ruch? Prečo práve táto forma?

Po rokoch kurzovania a koučovania v cudzích zariadeniach som v roku 2008 viac-menej náhodou natrafila na veľkú budovu, obkolesenú vysokým zmiešaným lesom. Lepšie prostredie na koučovacie stredisko som si nevedela predstaviť ani v najkrajšom sne… Vízia žila, financie vyzerali priechodne, tak som sa rozhodla stiahnuť sa z veľkého biznisu (ktorý sa robil väčšinou v Bratislave) a popri koučovaní a kurzoch zvládať aj manažovanie stavby. Pustila som sa do odvážneho projektu generálnej prestavby veľkej socialistickej chaty na biodom z prírodných materiálov, s hlinenými omietkami a oblými špaletami, kde mal hlavné slovo náš vyše 80-ročný poradca – stavebný biológ – a moja intuícia. Aj vďaka tomu tu môžu kurzy prebiehať inak ako v mestských zariadeniach, hoci s prestavbou ešte stále nie sme hotoví a náš múdry poradca sa už medzitým odobral do inej dimenzie. Často však na neho spomíname, pretože pri jeho prvej návšteve nám schválil kúpu pozemku s domom slovami: „Tu budete celý život na rekreácii“. Mal pravdu – hoci víchrica zmenila vzhľad okolitých lesov, naše vlastné stromy stále stoja. Pozemkom preteká horský potôčik, ktorého zvuk vytvára čarovnú zvukovú kulisu. Viacerí ľudia už povedali, že sa im tu spí lepšie ako doma. Chodia sem klienti, ktorí toto prostredie považujú za pridanú hodnotu a vedia, prečo. Čo viac si môžem priať?

Čomu ťa učí toto krásne prírodné prostredie a vaša spätosť s ním? Čomu ťa učia tvoje psy?

Ako ľudí z panelákového sídliska nás toto prostredie silno ovplyvnilo a priebežne mení naše myslenie. Bývanie v prírode nás v prvom rade učí rešpektu a pokore. Keď sa vám počas víchrice priamo pred očami zrazu zlomí mohutný smrek ako keby to bola špajdľa, začnete si zákonite viac všímať a chrániť ostatné stromy a rastliny okolo seba. Každé ráno sa prebúdzam so väčšou chuťou žiť s týmto prostredím v harmónii, rozumieť mu, poznať princípy jeho fungovania a učiť sa od neho. Opäť spomeniem Einsteina, ktorý nám zanechal ďalší múdry odkaz „Nazri hlbšie do prírody a všetkému budeš rozumieť lepšie“. Každodenný kontakt s lesom, lúkou a potokom nás učí vnímavosti voči malým zmenám, ktoré sú predzvesťami väčších zmien. Toto zreteľne korešponduje s brief koučingom – aj ten využíva silu drobných, na prvý pohľad takmer nebadateľných zmien. Preto tento krásny prírodný kút – ak sa jeho pôsobeniu otvoríme – dokáže účinne podporiť a umocniť zažívanie drobných i väčších AHA momentov aj počas kurzov koučovania. A naše dynamické psy k tomu dodávajú podnety využiteľné v leadershipe, tímovej spolupráci a ukazujú nám, ako žiť v prítomnom okamihu. Keď nie som v pohode, viem, že si musím „upratať“ najprv v sebe, aby som mohla byť s nimi. Keď chcem od nich niečo veľmi rýchlo, učia ma trpezlivosti. Keď mi rozhryzú topánku, učia ma láskavosti a zhovievavosti… k nim aj k samej sebe, lebo ja som si ju neodložila z ich dosahu 🙂.

Žiješ veľmi zdravo. U teba by sme nenašli mikrovlnnú rúru. Zdá že sa riadiš nejakými špeciálnymi prírodnými zákonmi.

Môj vzťah k technike považujem za celkom triezvy – používam ju tam, kde mi pomáha a pritom priebežne zvažujem, ako minimalizovať technickú elektrinu v dome, ktorý má charakter biodomu a má si ho aj naďalej zachovať. Generácie pred nami sa zaobišli bez mikrovlnných rúr a hriali si jedlo v rajničke na pare. To isté by sa dalo povedať aj o počítačoch, mobiloch, internete, atď.- generácie pred nami ich nepotrebovali. Rozdiel vidím v tom, že bez počítača a internetu dnes svoju prácu robiť nemôžem, ale bez mikrovlnky si zohriať jedlo stále dokážeme.

Zákon, ktorým sa teda riadim pri „vpustení“ techniky do svojho domu, sa dá nazvať zákonom zdravého rozumu – čo je nevyhnutné, vpustím. Čo sa dá nahradiť niečím technologicky menej zaťažujúcim, zostáva mimo neho.

Čomu prírodnému sa venuješ?

Zdravý životný štýl a permakultúra ma zaujímali už ako panelákového človeka. Preto jedna z prvých vecí, na ktoré som si popri manažovaní rekonštrukcie budovy a popri svojej práci chcela nájsť čas, bolo pestovanie vlastných byliniek. Z internetu som si naštudovala, ako sa buduje bylinková špirála a postupne som si vytvorila dve.

Rovnakým postupom u nás pribúdajú vyvýšené záhony, ale evidentne najviac sa darí tomu, čo vôbec nesadíme – lúčnym bylinám, z ktorých sa postupne učím robiť malé liečivé zázraky – zatiaľ kostihojovú tinktúru a ľubovníkový olej. A keďže sme ďaleko od obchodov, naučila som sa piecť domáce žemličky z čerstvo namletej špaldy a bez droždia, len z ražného kvásku. Pred pár dňami som sa rozhodla, že pre veľký záujem o zdravý chlieb začnem čoskoro robiť aj kurzy pečenia domáceho kváskového chleba a pečiva.  

Čas vianoc v lone Tajovskej prírody musí byť nádherný. Ako vyzerajú vianočné sviatky u rozprávkovej babičky?

No a teraz skočí mačka do vody: úplne v rozpore s imidžom rozprávkovej babičky musím priznať, že na Vianoce nepečiem sladkosti, nezdobím interiér ani exteriér, ani ho neupratujem a dokonca ani nechystám darčeky… uff… A čo teda vlastne robím: ak sa mi podarí požičať si pekáč na vianočné trubičky a stihnem ho použiť, tak upečiem asi 200 krehkých vianočných trubičiek. Z nich 150 zjem v najbližších hodinách po upečení. Inak takmer do posledného dňa pred Vianocami žijem bežným manažérsko-koučovským životom… komunikujem, organizujem, fakturujem, vymýšľam, ako originálne vyjadriť vďaku za spoluprácu svojim klientom, čo dať na webku a facebook, ako ešte do konca roka znížiť daňový základ… veľmi prozaické veci. Jediný nenápadný náznak blížiacich sa sviatkov je vybraný mladý ihličnan v záhrade, ktorý už naisto vie, že bude naším tohoročným vianočným stromčekom. Býva to spravidla smrečok, ktorý rastie veľmi blízko iného, preto nebýva ani náhodou najkrajší…

Nás Štedrý deň je jednoduchý – uvaríme si s dcérou a manželom bezmäsité vianočné menu, spoločne sa navečeriame, potom čítame a píšeme vianočné pozdravy a vinše, a pritom si každý z nás robí to, na čo mu inokedy zostáva málo času – oddychuje. Obdarovávanie sa hmotnými vecami u nás nie je nevyhnutnou súčasťou Vianoc, preto pod stromčekom už pár rokov nehľadáme po večeri darčeky. Keď je veľký sneh, vytiahneme snežnice a prešlapeme ho cez les až na blízku lúku, aby bolo kadiaľ chodiť so psíkmi. Keď je snehu málo, prejdeme sa len tak – bez snežníc. A keď nie je žiaden sneh, dúfame, že do Silvestra napadne, lebo k zime v Tajove patrí aj riadna snehová nádielka a prvý tajovský sneh každý rok patrí našim vnúčatám…

Končí sa ďalší rok, ľudia zvyknú prehodnocovať čo bolo a priať si, čo bude. Čo ťa potešilo v roku odchádzajúcom a na čo sa tešíš v roku 2017?

Keď som na začiatku hovorila, že sa teším z maličkostí, v odchádzajúcom roku ich bolo neúrekom. Každé nové ráno v zdraví a pohode, každý večer s pocitom, že to bol dobre využitý deň… Silný zážitok z nášho prvého letu vírnikom spolu s vnúčikom. Radostné správy o tom, že vnučka získala ďalší pohár na súťaži v lukostreľbe, že na kurz sa nám znovu prihlásilo dosť účastníkov na to, aby sme ho otvorili… Dvakrát v roku sme zažili povznášajúci pocit z toho, že naši kurzanti úspešne absolvovali medzinárodné skúšky PCC. Pritom sme sa aj my s kolegyňou naučili niečo nové, dôležité pre náš posun vpred.

V roku 2017 sa teším na život samotný – s vďakou prijmem čokoľvek, čo mi prinesie a súčasne budem robiť všetko pre to, aby priniesol ešte viac pokoja, lásky a príležitostí pre ďalší rozvoj ľudstva k vzájomnému rešpektu, múdrosti a rozvahe.


tvorba web stránok